V dávnych dobách, na konci prvého veku, po definitívnej porážke prvého temného pána Morgotha, bola drvivá väčšina Beleriandu, krajiny, kde žila väčšina elfov a ľudí, zničená najväčšou vojnou v histórii Stredozeme. Väčšina elfov sa po Morgothovej porážke presunula na západ do Valinoru. Ľuďom tam bol vstup zakázaný, nakoľko Valinor bola ríša, kde mohli žiť len nesmrteľné rasy Stredozeme.
A práve preto dostali ľudia ako dar od Valarov ostrov v tvare 5-cípej hviezdy, a taktiež boli obdarovaní predĺženým životom. Ľudia na čele s Elrosom, dvojčaťom Elronda, začali migrovať na tento ostrov začiatkom druhého veku. Dorazili na ostrov v roku 32 druhého veku. Založili na ostrove ríšu Númenor, ktorá bola najväčším kráľovstvom ľudí všetkých čias.
Elros sa stal prvým kráľom Númenoru v roku 32 druhého veku. Vystaval mnohé mestá a položil základy Númenorským tradíciám a zákonom. Bol veľmi rešpektovaným a uctievaným vládcom. Elrosovi v krvi kolovala krv náčelníkov všetkých troch domov ľudí prvého veku a taktiež krv vodcov všetkých troch elfských kmeňov. Preto sa Elros dožil najdlhšieho veku spomedzi všetkých ľudí, až 500 rokov.
Elros mal 4 deti. Jeho najstarší syn, Vardamir Nolimon, usadol na trón, avšak bol už veľmi starý vzhľadom na to, že jeho otec žil 500 rokov, a tak vo veku 381 rokov trón prenechal svojmu synovi Amandilovi, ktorý vládol pod menom Tar-Amandil. V pokročilom veku Tar-Amandil prenechal trón svojmu synovi, ktorý vládol pod menom Tar-Elendil, a tak pokračoval v tradícii, kedy králi abdikovali trón pred smrťou.
Númenorčania ako veľkí králi morí
Vláda Tar-Elendila sa niesla v duchu stavby lodí a moreplaveckých expedícií, najmä na preskúmavanie, pobreží Stredozeme. Za jeho vlády sa vytvorilo prvé spojenectvo medzi Númenorom a Elfmi z Lindonu, ktorým vládol velekráľ Gil-galad. Númenorčania prišli do kontaktu aj s ľuďmi Stredozeme, ktorých spájal podobný jazyk. Númenorčania učili ľudí Stredozeme rôznym remeslám a poľnohospodárstvu.
Tar-Elendil mal tri deti, dve staršie dcéry Silmariën a Isilmë a najmladšieho syna Írimona. Silmariën ako najstaršie dieťa sa nemohla stať panovníčkou, pretože v tom čase sa v Númenore mohli stať vládcami iba muži. Preto sa ďalším panovníkom stal Írimon, ktorý neskôr vládol ako Tar-Meneldur. Silmariën sa však vydala za šľachtica z Andunië a založili rod z ktorého o mnoho rokov neskôr vzišli králi Gondoru a Arnoru.
Tar-Meneldur ako piaty kráľ Númenoru sa odklonil od politiky svojho otca, pretože sa mu moreplavectvo nepáčilo, tak počas jeho vlády boli plavby do Stredozeme obmedzenejšie. Dokonca zakázal rúbanie stromov v Númenore na stavbu lodí. Fascinovali ho hviezdy a venoval sa najmä astrológii. Jeho syna a následníka trónu Tar-Aldariona však more a plavenie fascinovali a väčšinu života trávil na mori.
Tar-Aldarion prežíval nešťastné manželstvo so svojou ženou, nakoľko bol viac na mori ako so svojou ženou na Númenore. Ich manželský zväzok vyprodukoval iba jediného potomka, a to dcéru Ancalimë. Tar-Aldarion preto zmenil následnícky zákon, aby trón dedil najstarší potomok panovníka, a nie najstarší syn panovníka, a tak sa Ancalimë stala prvou vládnucou kráľovnou Númenoru.
Zmena zákonu nástupníctva a ženy na tróne Numenoru
Po smrti jej otca v roku 1098 druhého veku Ancalimë zanedbala všetky jeho nariadenia a vzťah medzi Númenorčanmi a Elfmi zo Stredozeme bol na čas prerušený. Mala jediného syna Anáriona, ktorý usadol na trón v roku 1280 druhého veku ako Tar-Anárion. O vláde Tar-Anáriona toho veľa nevieme, avšak vieme že mal tri deti. Dve dcéry, ktoré sa odmietli stať kráľovnami, a najmladšieho syna Súriona.
Tar-Anárion abdikoval v prospech svojho najmladšieho syna Súriona v roku 1394. Tar-Súrion vládol až do roku 1556, keď abdikoval v prospech svojej najstaršej dcéry Telperiën, ktorá sa stala druhou vládnucou kráľovnou v histórií Númenoru. Počas vlády Tar-Telperiën boli v Stredozemi ukuté prstene moci Sauronom a Celebrimborom okolo roku 1600 druhého veku. V roku 1693 začala vojna medzi elfmi a Sauronom.
V roku 1700 druhého veku vyzerala vojna medzi elfmi a Sauronom pre elfov veľmi nepriaznivo a preto Númenor poslal do Stredozeme veľké námorníctvo, ktoré otočilo priebeh vojny v prospech elfov, a za pomoci Númenorčanov sa Saurona v tejto vojne podarilo poraziť. Panovníčka Tar-Telperiën sa odmietla vydať, a preto neporodila žiadnych potomkov. Nahradil ju tróne jej synovec Minastir.
Minastir usadol na trón v roku 1731 ako Tar-Minastir. Bol to práve on, kto poslal Númenorské námorníctvo do Stredozeme na pomoc elfom ešte počas vlády jeho tety Telperiën. Patril medzi posledných „dobrých“ panovníkov Númenoru, ktorí nebažili po moci a bohatstve. Jeho syn Ciryatan ho donútil, aby sa vzdal trónu v jeho prospech v roku 1869, predtým ako sa ho vzdal dobrovoľne.
Prvé usadenstvá v Stredozemi a baženie panovníkov po moci a bohatstve
Tar-Ciryatan usadol na trón v roku 1869 po nútenej abdikácií svojho otca. Začal zakladať v Stredozemi prvé Númenorské osady, kde ťažil vzácne kovy a drahokamy a utláčal domorodé obyvateľstvo, pretože ho nezaujímalo nič iné ako bohatstvo. V roku 2029 sa vzdal trónu v prospech svojho jediného syna Atanamira a zomrel v roku 2035 ako 401 ročný.
Atanamir ako všetci jeho predchodcovia prijal kráľovskú predponu Tar, a vládol ako Tar-Atanamir. Zdedil po svojom otcovi rovnakú chamtivosť a baženie po bohatstve, a tak pokračoval v jeho politike ťaženia vzácnych kovov a drahokamov v Stredozemi. Bol prvým panovníkom, ktorý začal otvorene kritizovať zákaz Valarov pre vstup ľudí do Valinoru a počas jeho vlády sa Númenorčania začali štiepiť na dve frakcie.
Jedna, boli takzvaní „Kráľovi muži“, ktorí sympatizovali s jeho názormi a nesúhlasili so zákazom Valarov, a druhí boli „Verní“, ktorí Valarov a ich zákaz rešpektovali. Tar-Atanamir bol taktiež prvým panovníkom, ktorý sa pred smrťou odmietol vzdať žezla a vládol až do svojej smrti. Stanovil tak novú tradíciu, a všetci panovníci, ktorí prišli po ňom, vládli až kým nezomreli. Jeho syn Ancalimon usadol na trón v roku 2221.
Počas vlády Tar-Ancalimona sa priepasť medzi „Kráľovými mužmi“ a „Vernými“ prehlbovala. Vo väčšine rodín „Kráľových mužov“ sa prestala používať a deti učiť elfština. V tomto čase sa v Stredozemi prvýkrát objavili Sauronovi Nazgulovia. Númenorčania v Stredozemi založili dve veľké prístavné mestá – Umbar, ktoré sa stalo útočiskom „Kráľových mužov“ a Pelargir, ktoré bolo útočiskom frakcie „Verných“.
Posledná vládnuca Kráľovná Númenoru a prvý Uzurpátor
Po smrti kráľa Tar-Ancalimona v roku 2386 sa na trón dostal jeho jediný syn Telemmaitë. Tar-Telemmaitë miloval striebro a Mithril, v podstate ho ani nič iné nezaujímalo. Počas jeho vlády sa život Númenorčanov začal postupne skracovať vzhľadom na ich nenávistnú politiku voči Valarom a Elfom. Po jeho smrti v roku 2526 druhého veku nastúpila na trón jeho najstaršia dcéra Vanimeldë.
Tar-Vanimeldë panovanie a trón vôbec nezaujímali. Väčšinu svojho času venovala hudbe a tancu. Panovanie prenechala svojmu manželovi Herucalmovi, ktorý riešil problémy kráľovstva bez nej. Po jej smrti v roku 2637 sa jej manžel nechcel vzdať moci a uzurpoval trón. Zobral si kráľovské meno Tar-Anducal a vládol do roku 2657, kedy zomrel. Trón po ňom prezval právoplatný dedič a jeho syn, Alcarin.
Po smrti Tar-Alcarina zdelil trón jeho syn Tar-Calmacil. Ten bol už v mladosti mocným bojovníkom a podarilo sa mu dobyť veľa pobrežných oblastí Stredozeme. Frakcia Kráľových mužov ho volala Ar-Belzagar. Toto oslovenie bolo prvý krát použité na adresu panovníka Númenoru v Númenorskom jazyku Adûnaic namiesto oslovenia s predponou Tar-, ktorá pochádzala z elfského jazyka Quenya.
Po smrti Tar-Calmacila usadol na trón jeho syn Ardamir, ktorý si ako posledný kráľ zobral predponu Tar-. Po jeho smrti na trón usadol jeho syn Ar-Adûnakôr, ktorý zakázal Elfom vstup do Númenoru. Taktiež prenasledoval „Verných“, kvôli čomu sa väčšina z nich rozhodla emigrovať do Stredozeme, najmä do Pelargiru. Jeho meno v preklade znamenalo Pán západu, titul, ktorý už patril Manwëmu, pánovi Valarov.
Záverečná etapa Numenoru
Po smrti Ar-Adûnakôra v roku 2962 druhého veku prišiel na trón Ar-Zimrathôn a po jeho smrti v roku 3033 prevzal žezlo Ar-Sakathôr, ktorý zomrel v roku 3102. Vláda týchto dvoch panovníkov sa ničím nelíšila od ich predchodcu Ar-Adûnakôra, v ktorého šľapajach pokračovali. V roku 3102 na trón nastúpil Ar-Gimilzôr, ktorý bol veľmi krutým panovníkom. Bol veľkým nepriateľom „Verných“ a často trestal smrťou.
Zrušil všetky dávne tradície, a ako jediný panovník nevyšliapal najvyššiu horu na Númenore, Meneltarmu, tak ako jeho predchodcovia a nevzdal úctu bohovi Eru. Za ženu si zobral vznešenú a krásnu Inzilbêth, ktorá mu porodila dvoch synov. Patrila k „Verným“, čo o nej Ar-Gimilzôr nevedel, a preto medzi nimi neskôr zmizla láska. Vychovala staršieho syna Inzaladûna ako jedného z Verných.
Ich mladší syn Gimilkhâd bol oveľa podobnejší svojmu otcovi. Ar-Gimilzôr urobil všetko preto, aby ho po jeho smrti nahradil jeho mladší syn Gimilkhâd, avšak zmeniť zákon sa mu nepodarilo, a nahradil ho jeho starší syn Inzaladûn v roku 3177 a prijal kráľovské meno s elfskou predponou Tar- ako už dlho nikto pred ním. Vládol pod menom Tar-Palantir. Snažil sa zvrátiť všetko zlé, čo napáchali jeho predchodcovia.
Tar- Palantir sa snažil vrátiť k prastarým Númenorskym tradíciam. Avšak jeho ľud už bol tak skazený a oblbnutý, že sa mu to už nepodarilo. Jeho brat Gimilkhâd sa stal vodcom „Kráľových mužov“ a viedol otvorenú vzburu proti kráľovi. Po Gimilkhâdovej smrti sa vodcom „Kráľových mužov“ stal jeho syn Pharazôn. Tar-Palantirovi sa nepodarilo v jeho úlohe uspieť a zomrel v roku 3255. Mal jedinú dcéru Míriel.
Posledný kráľ Numenoru a Sauronove intrigy
Po smrti Tar-Palantira mala na trón nastúpiť jeho dcéra Míriel, ako právoplatný dedič trónu. Mala sa stať štvrtou vládnucou kráľovnou Númenoru. Avšak Pharazôn si Míriel zobral za ženu proti jej vôli, a taktiež protizákonne, pretože podlá Númenorskeho zákonu bratranci a sesternice z prvého kolena nemohli uzavrieť manželský zväzok. Tým pádom uzurpoval trón a vyhlásil sa za kráľa Ar-Pharazôna v roku 3255.
Čoskoro po Pharazônovej korunovácií sa dozvedel, že Sauron napadol Númenorske kolónie v Stredozemi a vyhlásil sa za kráľa ľudí, čo sa Pharazônovi vôbec nepáčilo. Pharazôn zhromaždil veľkú armádu a v roku 3261 sa vylodil v Umbare. Sauronove vojsko pri pohľade armádu Númenoru dezertovalo. Sauronovi nezostalo nič iné ako sa vzdať. Dobrovoľne sa nechal odviesť na Númenor v putách ako zajatec.
Po príchode na ostrov začal Sauron využívať svoju ľstivosť. Klamal Ar-Pharazônovi a jeho ľudu o veľa veciach ohľadom boha Eru a Valarov. Jeho najväčšie klamstvo spočívalo v tom, že tvrdil, že Valinor je zem, ktorá dáva Valarom nesmrteľnosť, a keď ju dobyjú a emigrujú tam, tak všetci získajú nesmrteľnosť. Ďalšie klamstvo bolo to, že Valari si Eruho vymysleli, aby mohli v tajnosti ľudí ovládať.
Sauron sa za niekoľko desaťročí dostal až na post najvyššieho radcu kráľa. Dal zničiť Nimloth, strom, ktorý bol symbolom Númenoru, ktorý kedysi pradávno dostali od Elfov ako dar. Taktiež dal vybudovať chrám zasvätený Morgothovi, kde sa vykonávali ľudské obete. Medzi tieto obete patrili najme ľudia z frakcie „Verných“, ale aj takzvaný „Strední ľudia“ ktorí boli domorodí obyvatelia Stredozeme.
Útok na Valinor a skaza Numenoru
Ar-Pharazôn už v pokročilom veku cítil ako sa blíži jeho koniec. V roku 3310 zo zúfalstva začal zhromažďovať celú svoju armádu a pripravovať sa na najväčšiu vojnu druhého veku. Mal veľký strach z útoku na Valinor, no strach zo smrti bol silnejší, a preto sa rozhodol urobiť tento zúfalý krok. V roku 3319 bol pripravený a vyplával s obrovskou flotilou lodí smerom na západ dobyť Valinor.
Sauron zostal na ostrove a tešil sa, že jeho zlovestný plán bol dokonaný. Po vylodení Númenorskej armády na brehoch Valinoru, Manwë, pán všetký Valarov, zvolal Eruho, aby zasiahol. Eru vytvoril obrovskú priepasť a pod skalami západného kontinentu pochoval zaživa Pharazôna a celé jeho vojsko. Následne ako trest za tento útok Eru zaplavil Númenor a jeho povrch naveky skončil pod morom.
Väčšina obyvateľstva Númenoru zahynula pri záplave. Sauronova fyzická podoba bola zničená, avšak stálo to za to, pretože dokázal svojou ľsťou zničiť svojich najmocnejších nepriateľov. Jeho duša si našla cestu do Mordoru, kde sa začala regenerovať. Deviatim lodiam s posádkou „Verných“ na čele s Elendilom a jeho synmi sa podarilo prežiť. V Stredozemi založili kráľovstvá Gondor a Arnor. A tak rod Elrosa pretrval.