Možno si hovoríte, že prepájať umenie, či pop-kultúru s nepríjemnou realitou by sa nemalo. Veď v kine, či pri monitore si chcete oddýchnuť, nie rozmýšľať nad neutešeným stavom sveta.
O tomto by sa dalo polemizovať, osobne som presvedčený, že to nejde oddeliť. Prečo však o tom začínam?
Najnovší film režiséra Džun-ho Ponga, známeho filmami Snowpiercer a Parazit totiž funguje primárne ako metafora dnešnej Ameriky a bez tejto roviny akosi nemá zmysel. Hovorím o Mickey 17, filme, kde Robert Pattinson pravidelne zomiera, ale nie preto, že by bol v časovej slučke.
Večne živý robotník
Pattinson hrá titulného Mickeyho, lúzra, ktorý sa upísal mega-korporácií a zároveň cirkvi, do role „spotrebného“ ľudského robotníka. Vysielajú ho na nebezpečné misie, robia na ňom pokusy a keď umrie, jednoducho si ho vytlačia znovu. Nečká ho dôchodok, práca nemá žiadne benefity, len ten, že zaručene bude mať strechu nad hlavou a trochu jedla.
Je nevyhnutnou súčasťou kolonizačnej lode, vedenej biznismenom, politikom a najvyšším kňazom Marshallom. Mickey je síce pre misiu nevyhnutný, ale väčšina okolia k nemu pristupuje ako k niečomu podradnému, čo nie je poriadne ani človekom. Marshall ho dokonca označí „z predžuté ľudské mäso“.
Ozaj, Marshall. Táto postava je jednoducho Mark Ruffalo hrajúci sa na Donalda Trumpa. Nič viac, nič menej.
Kto pozná Pongovu tvorbu, nie je prekvapený. Bežne si vyberá témy, v ktorých bohatá vládnuca vrstva zneužíva chudobnejšiu drží ju v područí.
USA! USA! A opäť USA!
Ako som povedal, vesmírna loď s jej pravidlami symbolizuje USA. Vedie ju Trump z Temu, zdravé ženy budú nútené sa rozmnožovať, chudobní žijú v zlých podmienkach, zatiaľ čo prezident priberá. Politický systém je mix „korporátnej rodiny“ a náboženstva. S rasistickým a fašistickým podtónom.
Zároveň film paroduje aj historickú Ameriku. Kolonisti po pristátí na novej planéte Niflheim – meno jasne popisuje, čo za počasie ich na nej čaká – natrafia na miestne tvory, pripomínajúce obrovské chrobáky skrížené s ľubovoľným lovecraftovským monštrom.
Napriek tomu, že sa javia inteligentné, práve pre ich „neľudskosť“ sa ich Marshall rozhodne vyhubiť, podobne ako kolonizátori vyhladili indiánov.
Silní herci, slabé metafory
Problém Pongových metafor je, že sú až príliš priamočiare a očividné. Na jednej strane to obdivujem – nenecháva diváka na pochybách, vie čo chce povedať a hovorí to bez obalu, bez strachu, že by niekoho urazil. Má jasnú „umeleckú víziu“ a drží sa jej. A hoci odkazuje na Vesmírnu pechotu, neberie sa príliš vážne, a tak jeho satyra nie je ani tak presvedčivá ako tá Verhoevenova.
Asi je to aj dobre, pri súčasnej miere mediálnej a umeleckej gramotnosti. Na druhej strane jeho priamočiarosť robí film pomerne plochým a nedáva priestor voľnejšej interpretácií. Je povrchný a kazateľský. Nepochybne mnohých, hlavne v USA, naštve. Film je v niektorých týchto momentoch dokonca nezaujímavý a predvídateľný.
Divácky vďačnejšie sú osobné problémy Mickeyho a sci-fi zápletka okolo tlačenia ľudí, či komunikácie s pôvodnými obyvateľmi Niflheimu. Ak by sa filmu ešte niečo dalo vytknúť, tak je to nekoheretný príbeh. Takmer všetky zápletky sa uspokojivo previažu a uspokojivo uzavrú vo finále, ale samotné rozprávanie je pomerne nevyvážené, preskakuje časové roviny a niektoré časti sa vlečú.
Nie je to klasická blockbusterová trojaktovka. Čo sa týka technickej stránky, tak filmu nie je čo vytknúť. Hlavne Pattinson je výborný a zvláda často protichodné polohy veľmi presvedčivo. I Naomi Ackie dáva do filmu všetko a Ruffalo ako Nie-Trump je k popukaniu.
Budúca nedocenená klasika
Mickey 17 je osobitný film, ktorý sa len z marketingových dôvodov tvári ako sci-fi pre davy. Tie davy asi budú nespokojné, roztržité a rozpoltené. Mnohí ho vychvália do nebies za jeho nekompromisnú víziu, zábavný dej, či kvalitné herectvo. Iní ho zavrhnú kvôli jeho priamočiarosti a angažovanosti, lebo nechápu, že niekedy aj to umenie potrebuje.
Pravda je niekde uprostred. Hoci je to podarený film, zábavný a rozhodne nie hlúpy, neponúka intenzívnejší zážitok ani neprekračuje hranice žánru. Príliš často sa uchyľuje ku klišé. Nie vždy je dotiahnutý do detailov.
Jeho popularita bude pravdepodobne krátka, ale o pár rokov ho budeme nachádzať na zoznamoch sci-fi filmov, ktoré sú „nedocenené“, „predbehli svoju dobu“, alebo niečo obdobné. Veď sa na nich často objavuje aj Snowpiercer.
Každopádne ho odporúčam vidieť. Jeho osobitosť zaručuje, že to nebude len také obyčajné kino, na ktoré sa zabudne skôr ako skončia titulky, ale niečo nad čím sa dá aspoň chvíľu premýšľať a hovoriť. Zároveň nenudí. Dobrá kombinácia, nie? Hodnotenie: 3,5/5
Autor článku: Juraj Búry